Film splieta jazz a dekolonizáciu do silného príbehu, ktorý približuje jednu z najnapätejších epizód studenej vojny. V roku 1960 sa pôda OSN stala javiskom politického otrasu, keď boj medzi novými nezávislými štátmi a mocenskými superveľmocami dosiahol bod zvratu. Prostredníctvom archívnych záznamov a autentických zvukových stôp snímka odhaľuje, ako hudba – najmä jazz – sprevádzala protesty, diplomatické súboje a formovanie kolektívnej pamäti.
Režisér spája rozhovory s pamätníkmi, dobové reportáže a hudobné pasáže tak, aby divák cítil napätie aj ľudský rozmer udalostí; jazz tu funguje nielen ako kulisa, ale aj ako jazyk odporu a solidarity. Film plynulo prepája minulosť so súčasnosťou a pripomína, že hudba môže byť mocným nástrojom politického vyjadrenia, ktorého dozvuky formujú svet dodnes.